S láskou o dětském spánku (Lenka Medvecová Tinková)

Knižná miniREVIEW
7. 4. 2021
Autor: Michaela Zavadil
8 min. čtení
Ak hľadáte manuál na to, ako naučiť dieťa spinkať celú noc, možno vás táto knižka sklame. Lenka totiž nedáva všeobecné návody, ale skôr učí rodičov ako k spánku pristupovať a pozerať sa na celú problematiku z iného uhlu pohľadu. Zameriava sa na individuálny prístup ku každému problému a pochopeniu vývojových a rodinných súvislostí.

“Spánek není jen otázkou biologie, ale ve velké míře na něj má vliv i prostředí, společnost, doba, ve které žijeme, sociální prostředí a trendy, povaha, psychika i samotný význam, který my sami a naše okolí spánku dáváme. Jedno s druhým se neustále ovlivňuje a doplňuje a tvoří důležitý celek. Nejde se zabývat jen tím, jak by naše tělo “mělo” spát. Tuto tělesnou potřebu totiž ovlivňuje i to, kde a jak žijeme, co si o spánku myslíme a jak o něm mluvíme.”*

Ak patríte medzi vyznávačov tabuliek, ani tie v knihe nenájdete. Dôraz je kladený na detskú osobnosť, jedinečnosť a prirodzený priebeh psychického vývoja bábätiek. Kniha je rozdelené na štyri časti: antropológia spánku, rodičia, deti a harmónia. V týchto kapitolách rozoberá otázky týkajúce sa uspávania, spoločného spánku a nočného budenia detičiek v prvých rokoch života.

“Kdyby šlo skutečné vyřešit spánek jedním návodem, kapkami, vitamíny nebo bylinkami, o spánku by se ani nemuselo psát. Kdyby děti skutečně dokázaly od šesti měsíců spát celou noc, nikdo by knihy o spánku nekupoval.”

V prvej časti Lenka analyzuje spánok a s ním súvisiace otázky v kontextu histórie a spoločenského života. Porovnáva rôzne kultúry, až kmeňové spoločenstvá, z ktorých niektoré vnímajú spánok ako súkromnú aktivitu, iné ako sociálnu aktivitu.

“To, jak spíme, je také konstruktem toho, jak na spánek nahlížíme, jak je vnímán v naší společnosti. V Evropě se spánek spojuje také se slovem soukromí.”

Ukazuje na rozdielne spánkové rituály v minulosti. Je mi veľmi sympatické, že autorka sa nesnaží presvedčiť čitateľov o tom, že to, čo bolo kedysi, bolo správne, ale používa tieto historické fakty k porozumeniu detskému spánku a rozšíreniu jeho vnímania rodičmi.

“Samy sebe nálepkujeme slovem normální a nenormální. Normalita se stala velmi silným manipulativním nástrojem.”

Ako hlavné dôvody zmeny spánku v našich končinách vidí rozvoj techniky (svetlo a elektronika), zmenu životného štýlu a spôsobu práce, nakoniec tiež rozvoj vedy so vznikom spánkovej medicíny.

“Fabriky a firmy, které fungovaly na časovém režimu, potřebovaly, aby podle rozvrhu fungovali i lidé.”

V tejto časti tiež autorka odsudzuje prístupy severoamerických spánkových trénerov, ktoré sú založené na striktných metódach podľa všeobecných návodov a šablón. Vyvracia tiež, že by spoločný spánok mohol byť hlavný dôvod syndrómu náhleho úmrtia novorodencov (SIDS).

“Celonočný spánek a schopnost usínání bez pomoci rodičů u děti do jednoho roku je kontruktem společnosti a neodpovídá biologickému nastavení člověka.”

Druhá časť je o príbehoch rodičov a o rôznorodosti ich vnímania spánku. Lenka vychádza z pozorovania a diskusií, ktoré s rodičmi zažila na svojich prednáškach o spánku v materských centrách, či počas osobného spánkového poradenstva.

“Vypadá to tak, že pro děti je ve spojení se spánkem něco mnohem důležitějšího než naučit se usínat osamotě, spát sám a celou noc. Chtějí vědět, že jsou milované a v bezpečí a pomáhá jim to i v dospělosti.”

Popisuje ako jednotlivých rodičov ovplyvnili spomienky a zážitky z detstva vo výchove ich detí. Aj to ako spoločnosť (de)formuje náš pohľad na to, čo je správne a normálne, a to, za čo by sme sa mali “ospravedlňovať”.

“Pro rodiny jsme vymysleli postýlky s nebesy, vysílačky, monitory dechu, elektronická houpátka, hračky se zvuky dechu a bitím srdce. Ale maminky mají doma problémy s kojením, pocity, že děťátku nerozumějí a nechápu jeho pláč.”

Úryvky príbehov niektorých rodičov sú v knihe i citované. Z nich je vidieť skutočná rozmanitosť v prístupe ku spánku. Potvrdzuje to skutočnosť, že každý môže rovnakú vec prežívať inak. I to, že nám vyhovujú rozdielne návyky a hlavne všetci máme iné očakávania.

“Důležitější než být bezchybným rodičem je podle mě být rodičem, který si dokáže přiznat chybu a je otevřený zkusit to příště zase trochu jinak, aby našel způsob, který mu život s dětmi nepromění v boj o to, kdo s koho, ale na místo vzájemného učení a hledání možností.”

Všetky príbehy majú ale jedno spoločné, separačný a necitlivý prístup neprináša nič dobré. Ani pre zdravý vývoj dieťatka, ani pre dobrý vzťah s matkou, dokonca ani pre duševné zdravie a sebavedomie rodičov. V tejto kapitole autorka analyzuje prečo je potlačená materská intuícia a cítime sa neisto. Ako hlavné príčiny vidí štýl, akým sa s rodičmi hovorí, veľké množstvo protichodných informácií, stratu komunitného života, medzigeneračné rozdiely, dokonalý obraz materstva na internete či rozdielne názory partnerov.

“Setkala jsem se i s tatínky, kteří naopak přistupovali ke spánku dítěte více emotivně než jejich partnerky, které byly spíše pragmatičtější. Někdy dokonce tatínci odrazovali svoji partnerku od metod vyplakávání či popisovali pocity dítěte, do kterých se dokázali vcítit snadněji.”

Tretia časť knihy sa snaží pochopiť deti z pohľadu ich aktuálnej vývojovej etapy. Lenka na príkladoch rôznorodosti štúdií o detskom spánku demonštruje, že všeobecná definícia “normálneho” spánku neexistuje a rodičia by sa nemali trápiť a porovnávať s výsledkami týchto štúdií.

“Dítě, které od narození až do tří let samo usíná a spí celou noc, je jako příběh o yettim. Všichni o něm mluví, ale nikdo ho nikdy neviděl na vlastní oči.”

Analyzuje jednotlivé vývojové štádiá detí až do piatich rokov, čo zažívajú od narodenia, akými milníkmi prechádzajú a aké to má prepojenie s ich spánkom. Zhrňuje praktické rady, čo rodičom a deťom z vlastnej praxe v začiatkoch najviac pomohlo. Autorka sa snaží vyvrátiť negatívne vnímanie kontaktného prístupu k uspávaniu, podporuje časté nosenie, dotyky a vzájomnú blízkosť maminky a bábätka. Nájdete tu aj tipy k uspávaniu bábätiek. Ďalej sú v knihe veľmi nenásilnou formou popísané výhody spoločného spánku s deťmi v jednej posteli, popri čom autorka kladie dôraz na bezpečný spánok.

“Někdy nám stačí, že je s námi někdo, koho milujeme a věříme mu, a že pozoruje co je nám příjemné či že se stará, jestli nepotřebujeme obejmout nebo pohladit. Je skvělé mít vedle sebe někoho, kdo je na rozdíl od nás klidný a od koho můžeme cítit pochopení, když jsme my zcela ztracení. Stejně to mají i miminka.“

Lenka sa snaží vcítiť do detskej duše, čo vyjadruje aj fiktívnym listom od bábätka pre rodičov. Osobne sa ma tento list dotkol asi najviac z celej knižky, pretože som si živo predstavila, že mi ho napísala moja dcéra. Vďaka nemu som v sebe našla zmierenie a pochopenie.

“Přijetí situace a dítěte takového, jaké je, naopak přináší možnost hledat si společně cesty, aby vám spolu bylo dobře.”

V štvrtej časti knižky máme nájsť stratenú intuíciu a sebadoveru, ktorá nám pomôže s riešením spánku našeho dieťatka. Autorka popisuje princíp zrkadlenia a teda doležitosť začat od nespracovaných problémov, ktoré v sebe máme my, rodičia. Častokrát sa jedná o negatívny zážitok z porodu. K tomu v knihe nájdeme niekoľko doporučení, ktoré pomohli maminkám z konzultácií. Taktiež sú tu veľmi zaujímavé a užitočné tipy od rodičov, ako uspávanie premeniť z pravidelného boja na príjemné chvíle.

“Harmonie nespočívá v dokonalosti. Jde spíše o malé kousky štěstí, které po ceste sbíráme a užíváme si je.”

Opäť sú jednotlivé úvahy prekladané reálnymi príbehmi, z ktorých sa určite v nejednom nájdete. Príbehy majú väčšinou happyend. Popisujú určitý spánkový problém a jeho riešenie. V tejto kapitole sa venuje aj téme kojenia a jeho ukončenia, čo je velmi úzko späté s detským spánkom.

“Nikdo nemá právo maminky soudit. Můžeme doporučovat, mluvit o výhodách dlouhodobého kojení, můžeme maminkám pomáhat zpracovat některé vnitřní otázky nebo nejistoty. Ale nemáme právo přikazovat a linkovat jim, jak a do kdy je kojení pro ně a jejich dítě správné.”

Na záver nájdete zrhnuté Lenkine spánkové mantry.

“Pláč dítěte neznamená mé selhání, znamená komunikaci. Pocity viny nás jen vzdalují od naši intuice a možnosti přemýšlet nad tím, co nám dítě chce říct.”

Možno vám práve táto knižka pripomenie, že deti nie sú roboti, ani zvieratá, ktoré reagujú na povel a je možno ich vycvičiť. Možno sa vďaka nej vrátite trochu viac k sebe a uvedomíte si, že to čo zažíva vaše dieťa, cítite často aj vy samy.